vrch1, -u m.
1. väčšia vyvýšenina v teréne, vyšší kope, vyššia hora: vysoký v., strmý, príkry, neprístupný v.; pásmo, reťaz v-ov; hrebene v-ov; vystupovať na v., zostupovať z v-u; Tam v pozadí ten vrch sa volá Ďumbier. (Fr. Kráľ)
2. stúpajúci terén, svah, úboč, breh, kopec: ísť, kráčať hore (dolu) v-om; Hre vrchom voda nepotečie. (Jégé)
3. expr. veľké množstvo; kopa, hromada: v. kníh (Tat.); Okolo garbiarne nakopili sa vrchy dubovej kôry. (Al.) Na poliach sme videli nasypané vrchy pšenice. (Tat.)
4. geogr. v názvoch vrchov a pohorí: Ostrý v.; Hnilecké v-y; Slánske v-y, novšie Slanské pohorie; Tríbečské v-y, novšie Tríbeč;
5. len v mn. č. vrchy horská osada v niektorých krajoch (napr. na Kysuciach); lazy, kopanice: bývať, osadiť sa na (vo) v-och; obyvateľ v-ov;
vrchový1 príd. zried.: v-é školy (Jil.) na vrchoch, na lazoch;
vŕšok1, -šku/-ška i vŕštek1, -a m. zdrob.;
vršisko, -a, -šísk str. i m. zvel.
vrch2, -u m.
1. horná, vrchná, najvyššie položená časť niečoho; horný okraj (nádoby); vrcholec, vrchol (stromu, stĺpa, veže ap.): naplniť poháre až po (samý) v.; vyjsť, vystúpiť na samý v. (veže, rozhľadne); vyliezť, vyškriabať sa na samý v. (stromu, stĺpa); Chcel dočiahnuť vrch vysokého múru. (Gráf) Ľad primŕzal a kopil sa do samého vrchu obloka. (Jes.) Vzal tlačivo, čo ležalo na samom vrchu (kopy). (Zúb.)
● mať v. mať prevahu nad niekým al. nad niečím; prevyšovať niekoho v niečom: To všetko preto, aby on mal vrch, aby sa nemusel poddať žene. (Zúb.) Ešte sa stretneme a uvidíme, kto bude mať vrch! (Min.)
2. horná, vrchná plocha niečoho, povrch: vrch (otrty) posypať sekanými orechami (Vans.); Vrch nosa mu očervenel ako durandzia. (Kuk.) Niektorý z najmenších (chlapcov) nevidel ani na vrch stola (Tomašč.) na stolnú dosku, tabuľu.
3. hovor. horná súčasť niečoho zloženého z dvoch al. viacerých častí: v. šiat časť od pása hore; v. topánok zvršok; Koč zastal; kočiš skočil a vytiahol vrch na ňom (Kuk.) striešku;
vrchový2 príd. nár.: v. kôň (Šolt.) sedlový