vrchovec -vca m. najvyššie siahajúca časť stromu, vrchol(ec): v. jedle, odťať suchý v.
vrchár obyvateľ osady vo vrchoch: oravskí vrchári • vrchovec • horal: alpskí horali • lazník (obyvateľ horskej osady s roztrúsenými obydliami): detvianski lazníci • kopaničiar (obyvateľ skupiny domov na samote na západnom Slovensku) • goral (vrchár z oblasti poľských hraníc)
vrchol 1. najvyššia časť niečoho: vrchol veže, najvyšší vrchol pohoria • vrcholok • vrcholec: vrcholky Karpát, vrcholce stromov, domov • končiar (ostré zakončenie vrchu): zasnežené končiare Tatier • vrch: vystúpiť na samý vrch rozhľadne • štít (vrchol vysokého vrchu): skalný štít • vrchovec (vrchná časť stromu): vrchovce jedlí • vršok: vršok borovice • temeno, star. al. poet. temä: vystúpiť na temeno, temä vrchu • sochorec • sokorec: sochorec Vepra, sokorce hôr; sochorec, sokorec smreka • vršiak (Zúbek)
2. najvyšší stupeň, najvyššia miera niečoho: vrchol leta, vrchol šťastia • vyvrcholenie: vyvrcholením sezóny bol ples • kniž. zenit: dosiahnuť, prekročiť zenit • kulminácia: kulminácia napätia • kniž. maximum (op. minimum): maximum teploty
vrchovec 1. p. vrchol 1 2. p. vrchár
vrchovec1, -vca, m. č. -vce m. vrchol, vrcholec stromu: telený, suchý v.; v. mladého smrečka (Tat.); v-e svrčín (Pláv.); lipy, javory poobtínané až do vrchovcov (Jaš.); Vyšiel na smrek až po samý vrchovec. (Janč.) Skočil zo stromu, zo samého vrchovca. (Ondr.);
vrchovček, -a m. zdrob.
vrchovec2, -vca, mn. č. -vci m. kraj. obyvateľ vrchov, vrchovitého kraja, vrchár: Naši vrchovci si spievali. (Bodic.) Tam sa stretol Pílan s vrchovcom Rovňanom. (Vans.)
(jeden) vrchovec; (bez) vrchovca; (k) vrchovcu; (vidím) vrchovec; (hej) vrchovec!; (o) vrchovci; (s) vrchovcom;
(tri) vrchovce; (bez) vrchovcov; (k) vrchovcom; (vidím) vrchovce; (hej) vrchovce!; (o) vrchovcoch; (s) vrchovcami;