čítať, -a, -ajú nedok. (čo i bezpredm.)
1. vnímať zrakom, prípadne i nahlas reprodukovať niečo písané al. tlačené: č. knihy, noviny, literatúru, vyhlášku; č. z knihy; č. potichu, nahlas; č. klasikov klasickú literatúru
● hovorí, akoby z knihy čítal smelo, plynne; Klameš, akoby z knihy čítal (Gab.) bez rozpakov, bezočivo; č. niekomu kázeň, lekciu karhať, napomínať ho; č. medzi riadkami domýšľať si pravdu, skutočnosť, o ktorej sa priamo nepíše;
2. zisťovať z vonkajších prejavov, poznávať, pozorovať: č. niekomu niečo z tváre, na tvári; č. niekomu v duši; č. niekomu niečo na očiach, v očiach; č. niekomu myšlienky; Vedel čítať na tvárach ľudí. (Ondr.) To mu bolo na konci nosa čítať (Kal.) jeho výzor to zjavne prezrádzal.
3. ľud. rátať, spočítavať: č. peniaze (Heč.); Kto číta tie slzy, čo v samote padajú? (Sládk.) Berta čítala bielizeň do prania. (Jégé)
● žart. za bieleho dňa hviezdy č. leňošiť, darebáčiť;
opak. čítavať, -a, -ajú;
dok. k 1 prečítať, k 2 vyčítať, k 3 sčítať, spočítať
vyčítať1, -a, -ajú dok.
1. (čo; čo z čoho) čítaním zistiť, spoznať: vyčítaná fáza (Fel.); Prišlo jej na um, čo u richtára vyčítali z písma. (Tim.) Viacej ako ľudskú múdrosť nevyčítaš. (Jes-á)
2. v. kapitolu niekomu urobiť výčitky;
3. (čo z čoho) pohľadom zistiť, vypozorovať, vyrozumieť: Pozreli si do očú a vyčítali z nich všetku istotu. (Jégé) Sýkora z rozpakov Belanky vyčítal, že zvesť je pravdivá. (Urb.)
4. zastar. (čo) odpočítať, odrátať: Otec jej vyčítal na stôl dva desiatniky. (Vans.) Krst zahrnul vyčítané peniažteky nazad do mešteka. (Kuk.);
nedok. k 2-4 vyčitovať1, -uje, -ujú
vyčítať2, -a, -ajú i vyčitovať2, -uje, -ujú nedok. (čo komu) prejavovať nesúhlas s konaním niekoho, robiť výčitky, vytýkať: Vyčítali jej, že je nevďačná. (Vans.) Do smrti mi to bude vyčítať. (Barč.) Matiáš vyčitoval sedliakovi jeho nevďačnosť. (Kal.);
opak. vyčítavať i vyčitúvať1, -a, -ajú