vybaviť, -í, -ia dok.
1. (čo) vykonať, uskutočniť, urobiť, uviesť niečo do poriadku, zariadiť: Navštívil školu a vybavil rozličné veci. (Jégé); kopa nevybavených listín (Kuk.); A vedel by si to vybaviť, aby ma pridelili k tebe? (Laz.)
● v. si s niekým účet urovnať si spor;
2. (koho, čo) vystrojiť niečím potrebným: Otec vie, že by ma mal vybaviť na cestu. (Al.) Priviezli sme stroje, ktorými bolo treba vybaviť fabriku. (Jil.)
3. (čo) odbaviť: Pokánie si ráno vybaví. (Šolt.);
nedok. vybavovať, -uje, -ujú;
zried. opak. vybavúvať, -a, -ajú
vybaviť sa, -í, -ia dok. (komu) objaviť sa, ukázať sa v predstavách niekoho, zjaviť sa: Pred očami sa mu vybavil obraz jeho ženy. (Krno);
nedok. vybavovať sa, -uje, -ujú
vybaviť si, -í, -ia dok. (čo, koho) vytvoriť si v mysli predstavy, obrazy o niečom al. o niekom, predstaviť si: Živo si vybavil v pamäti obraz neznámeho súdruha. (Krno) Vybaví si v mysli liptovské dediny. (Tat.);
nedok. vybavovať si, -uje, -ujú