vysloviť, -í, -ia dok. (čo)
1. rečovými orgánmi, hovoridlami vypovedať: v. hlásku, slovo, vetu; S veľkou námahou vyslovil: „Zuzka.“ (Kuk.)
2. vyjadriť, dať najavo slovami: v. sústrasť, vďaku, uznanie, poľutovanie, radosť, súhlas, úctu, želanie, názor, mienku; v. dôveru;
3. ohlásiť, vyhlásiť: v. rozsudok (Bod.); v. ortieľ (Fel.);
nedok. vyslovovať, -uje, -ujú
|| vysloviť sa (okom, o čom) povedať svoju mienku, názor o niekom al. niečom, vyjadriť sa, zaujať stanovisko k dakomu, k dačomu. Gréta sa vyslovila, že pôjde za ošetrovateľku. (Tim.) Vyslovila sa o vás veľmi pochvalne. (Gráf) Prosím prítomných, aby sa o veci vyslovili. (Urb.);
nedok. vyslovovať sa