vytrčiť dok. vystrčiť (význ. 1, 2): slimák v-l rožky; v. ruky pred seba otrčiť; expr. v. všetok krištáľ do vitríny vyložiť na obdiv;
nedok. vytŕčať -a: expr. v. na obdiv svoj majetok nápadne ukazovať
// vytrčiť sa vystrčiť sa: v. sa z obloka;
nedok. vytŕčať sa
1. k vytrčiť sa
2. expr. nápadne sa ukazovať: v. sa na ulici, pred všetkými
vytrčiť -čí -čia vytrč! -čil -čiac -čený -čenie dok.
vytrčiť sa -čí sa -čia sa vytrč sa! -čil sa -čiac sa -čený -čenie sa dok.
otrčiť vysunúť proti niekomu a tým niečo naznačiť • natrčiť • nastaviť: otrčiť, nastaviť dlaň, ruku • vytrčiť • vystrčiť: nespokojný vytrčil, vystrčil bradu • vyšpúliť • našpúliť • oduť (obyč. pery) • vystrieť (ruky, ramená)
vypnúť, vypäť 1. odobratím zdroja energie prerušiť činnosť (op. zapnúť) • vypojiť • odpojiť: vypnúť, odpojiť stroj, motor • vytiahnuť (ťahaním niečoho prerušiť spojenie): vytiahnuť šnúru zo zástrčky • povypínať • povypájať • povyťahovať (postupne, viac vecí vypnúť)
2. natiahnuť a vysunúť dopredu al. do výšky (o tele al. jeho častiach) • napriamiť • vzpriamiť: vypol, napriamil, vzpriamil postavu a šiel • vypučiť • vytrčiť • napnúť • napäť: od pýchy vypučil prsia; napol hruď • naduť • nafúknuť: naduť, nafúknuť brucho
vysunúť posunúť smerom dopredu al. hore • vystrčiť • vytrčiť: vzdorne vysunul, vystrčil bradu; vytrčil nos • vypučiť: vypučiť brucho, prsia • predsunúť: predsunutá hliadka • vyňať (vyčleniť zo súvislosti): vyňať, vysunúť číslo pred zátvorku • vyšinúť (vysunúť z normálnej polohy, z normálneho smeru): vyšinúť vozík
vytrčiť 1. p. vysunúť 2. p. otrčiť
vytŕčať, -a, -ajú nedok.
1. (čo) vysúvať odniekiaľ von, vystrkovať: Vytŕča hlavu cez oblok. (Letz); pren. expr. Nové vetvičky na konároch vytŕčajú svoje zelené pršteky. (Jes.)
2. expr. (čo) dávať na nápadné miesto, nápadne ukazovať, vystavovať na obdiv: Kupci radi vytŕčali svoje príbytky. (Pláv.) Žobráci vytŕčali kúpte nôh a rúk. (Jégé)
● hovor. v. zuby smiať sa; v. rožky, pazúry stavať sa na odpor;
3. vyčnievať, trčať: Vlasy vytŕčajú spod čepice. (Tat.) Z konárov vytŕčali len kýpte. (Ondr.);
dok. k 1 vytrčiť
|| vytŕčať sa
1. vysúvať sa odniekiaľ von, vystrkovať sa: Z papule vytŕčal sa tenký jazýček. (Ondr.) Spomedzi bučiny vytŕčali sa skupiny svrčín. (Pláv.)
2. hovor. expr. nápadne sa ukazovať, stavať sa na obdiv: Bolo sa ti vytŕčať s tou píšťalkou? (Dobš.) Helena sa po ulici vytŕčala. (Heč.);
dok. k 1 vytrčiť sa
vytrčiť, -í, -ia dok. (čo)
1. vysunúť odniekiaľ von, vystrčiť: v. jazyk (Jégé); Vytrčil hlavu. (Kuk.) Vytrčil nos z dverí. (Švant.) Žiada slimáka, aby vytrčil rožky. (Fr. Kráľ)
● hovor. expr. v. rožky, pazúry postaviť sa na odpor;
2. otrčiť, natrčiť: „Sem peniaze!“ vytrčil kupec dlaň. (Taj.) Vytrčil prsty proti kolegovi. (Kuk.);
nedok k 1 vytŕčať
|| vytrčiť sa expr. vysunúť sa, vystrčiť sa odniekiaľ: Vytrčí sa z obloka. (Tat.);
vytrčiť čo dk vysunúť, vystrčiť niečo: že by sa na mucznicj, tam kde pitel je witrczenj, nie shiroka welka diera sprawila (CA 1755); pan Pongracz Bolchinžjar nebohjcho Pongracz Gyorgya otczowj, kdj oge s humna witrčil na tenže plgaczok, takowe na tom plgaczku dal odrezat (ONDRAŠOVÁ 1756); gaknahle hlawa toho žhrybata bude wytrčena wen, hned blanu pretrhny (HK 18. st) L. v. oči vyvaliť oči od prekvapenia: gazdina oči gak mljnské kolesa naň (Szalmovcszkeho) wytrčila, wida w prstěch nesa (klobúk) (MKH 1799); -ovať, vytŕčať ndk: (žena) gedenkrat y holy zadok witrčala (TURIEC 1762); (najmenšie dietky) kdiž bi na geden bok mali padnuti, z druhího boku ruku witrčugú (BN 1789)