vyvádzať1 p. vyviesť1
vyvádzať2, -a, -ajú nedok. (čo i bezpredm.) páchať niečo nenáležité, nesprávne, robiť hlúposti, kúsky, veci, ktoré spôsobujú nepríjemnosti, vystrájať, vyčíňať: Teraz sa hanbí, čo vyvádzal. (Kuk.) Deti vyvádzajú, že slova nepočuť. (Heč.) V škole nikdy nič nevyvádzal. (Gab.);
dok. vyviesť2
vyviesť1, -vedie, -vedú, rozk. -veď dok.
1. (koho, čo odkiaľ) vedúc dopraviť odniekiaľ von, odviesť: Vyviedla chlapčeka z maštale. (Ráz.-Mart.) Predseda pohrozil Karolovi, že ho dá vyviesť. (Vaj.) Baby vyviedli Zuzu z komory. (Jil.) Skočil do stajne a vyviedol kone. (Jégé); pren. Vznikala snaha vyviesť národ z duchovného hlivenia (Škult.) povzbudiť ho do duchovnej práce.
● v. niekoho z omylu presvedčiť ho, že nemá pravdu; v. niekoho z pochybností zbaviť ho pochybností; v. niekoho z rovnováhy, z miery, z konceptu vzrušiť ho, rozrušiť ho;
2. (koho kam) zaviesť, odviesť, dostať niekam. Vyviedol sudcov na malú vyvýšeninu. (Hor.) Daj mi ruku, vyvediem ťa na cestu. (Zel.) Náš priateľ vyviedol nás hore strmými schodmi. (Kuk.)
3. (čo) (o hydine) odchovať mláďatá: Vyviedla nie kurčatá, ale kačatá. (Tat.) Z pätnástich vajec vyviedla troje. (Kuk.);
nedok. vyvádzať1, -a, -ajú
vyviesť2, -vedie, -vedú, rozk. -veď dok. (čo)
1. hovor. spáchať niečo nenáležité, nesprávne, urobiť hlúposť, vec, ktorá spôsobuje nepríjemnosti, vystrojiť: Elenu zamrzelo, čo pred chvíľou nerozvážne vyviedla. (Šolt.) Bojoval úporne so sebou, aby dačo nevyviedol. (Krno) Jemu aj sebe vyviedla hanbu. (Taj.)
2. zastar. dosiahnuť, dokázať, vykonať: So svojím prihováraním ničoho vyviesť nemohol. (Kal.);
nedok. k 1 vyvádzať2