vyvolať1, -á, -ajú dok.
1. (koho) volaním, vyslovením mena al. iným spôsobom dať popud, aby niekto odniekiaľ vyšiel, aby sa niekde objavil: Zuza vyvolá muža z komôrky. (Heč.) Dupot kopýt vyvolal do obloka maliarika. (Fig.)
2. škol. (koho) vyslovením mena vyzvať žiaka odpovedať: Pán profesor otvorí notes a vyvolá ma. (Al.)
3. zastar. (čo) hlasno zvolať, nahlas povedať: „Ha, zrada“, vyvolal jeden. (Kal.) „Oj-joj!“ vyvolal nežne pán Elek. (Kuk.)
4. (koho, čo) podľa mystických, okultistických predstáv privolať niekoho zo záhrobia: Pokúšali sme sa vyvolať Kunszentmártoniho ducha. (Bedn.);
nedok. vyvolávať1, -a, -ajú
vyvolať2, -á, -ajú dok. (čo)
1. spôsobiť, aby niečo vzniklo, vzbudiť, podnietiť: v. vzburu, povstanie, stávku; v. škriepku, hádku, škandál, výtržnosť, bitku; Jeho skomolená veta vyvolala výbuch smiechu. (Zúb.) Svojimi slovami nevyvolal nijaký dojem (Letz)
2. vybaviť (si) niečo v mysli, predstaviť (si): Prižmúril oči a snažil sa vyvolať si Adin obraz. (Min.) Syn im vyvolal obraz bojovného otca. (Letz)
3. fot. pôsobením vývojky urobiť obraz na fotografickej doske, na filmovom páse viditeľným: v. film, fotografickú dosku;
nedok. vyvolávať2, -a, -ajú
vyvolávať1 p. vyvolať1
vyvolávať2 p. vyvolať2
vyvolávať3, -a, -ajú nedok.
1. (čo, na koho, na čo i bezpredm.) ustavične hlasno volať, vykrikovať: Matiaš ustavične vyvoláva: „Vivat Adam!“ (Kal.) Vyvolával na ovce. (Taj.) Kamelotík vyvolával: „Zvláštne vydanie.“ (Tat.) Volal som, vyvolával, ale on akoby ma nepočul. (Ondr.)
2. (koho) znova a znova volať, pozývať, vyzývať: Ondrej chodil po lekároch a vyvolával ich ku svojej matke. (Ondr.) Načo ho sem vyvolávaš? (Bod.) Oslav vyvoláva Kozlíka na súboj. (Vaj.)