vzbudiť, -í, -ia dok.
1. trochu zastar. (koho) prebudiť, zobudiť: Žobrák ráno vzbudil Žltovlásku. (Dobš.) Jánošík vzbudí spáčov zo sna. (Ráz.-Mart.); pren. Musím vzbudiť svedomie grófkino (Jégé) spôsobiť, aby cítila výčitky.
2. (čo) dať podnet k vzniku niečoho, vyvolať, spôsobiť: v. záujem o niečo; v. strach, nepokoj, nedôveru, podozrenie, prekvapenie, obdiv, pohoršenie, pochybnosti, rozruch, pozornosť, odpor, túžbu, hnev, nenávisť, lásku, sympatiu, úctu, ľútosť, sústrasť, ohlas, rešpekt, smiech; Roztrieštením atómu môžu vzbudiť takú silu, ktorá i našu planétu môže rozmetať na kusy. (Jégé) v. elektrický prúd pôsobením magnetu;
nedok. k 2 vzbudzovať, -uje, -ujú;
k 1 zried. vzbúdzať, -a, -ajú
|| vzbudiť sa
1. kniž. zastar. zobudiť sa, prebudiť sa: Pretože sa to dialo oproti špitálu, kde náš akademik odfukoval, aký div, že vzbudiac sa bral to na seba. (Záb.); pren. Hora zašumela, lebo vetrík sa vzbudil (Hor.) začal fúkať.
2. vzniknúť, povstať: V Ondrejovi vzbudil sa podivný cit, akási predtucha. (Vaj.);
nedok. vzbúdzať sa;
k 2 i vzbudzovať sa