vzoprieť sa, -ie, -ú, rozk. -i dok.
1. (čomu, komu, proti čomu, proti komu i bezpredm.) postaviť sa na odpor, odoprieť poslušnosť, spriečiť sa: Vzoprel sa i niektorým rozkazom. (Piš.) Gotfried sa prvý raz v živote vzoprel otcovi. (Hor.) Budú trpieť, že sa zavčasu nevzopreli proti hlaváčom. (Heč.) Neslobodno sa vzoprieť proti zákonu. (Al.) Nemôžem skloniť šiju. Musím sa vzoprieť. (Barč); pren. Vzoprel sa vo mne cit (Tim.) pobúrilo ma to.
2. zdvihnúť sa, vztýčiť sa, vzopäť sa: Dedko sa vzoprel na rukách a ťažko vstal. (Jil.) Na kraji svahu sa vzoprie s posledným zúfalým zápalom. (Gráf);
nedok. vzpierať sa, k 1 i spierať sa
|| vzoprieť (čo) zdvihnúť, s istým úsilím dostať hore: vzpierač vzoprel 290 kg;
nedok. vzpierať
vzpečovať sa, -uje, -ujú nedok. (čes.) kniž. zastar. odporovať, vzdorovať, vzpierať sa: Tuho vzpečoval sa dráb. (Hviezd.)
vzpierať sa, -a, -ajú nedok.
1. (čomu, proti očmu, proti komu i bezpredm.) prudko sa brániť, stavať sa na odpor, klásť odpor, spierať sa: Citove sa vzpieral myšlienke na revolúciu. (Piš.) Matka vzpierala sa nemocnici. (Ondr.) Vypočúvaný bol povoľný, nevzpieral sa. (Min.)
2. zried. dvíhať sa, vzpínať sa, vztyčovať sa: Zachycuje sa o pult a pomaly sa vzpiera na nohy. (Fr. Kráľ);
dok. vzoprieť sa
|| vzpierať (čo) dvíhať: v. bremená;
dok. vzoprieť