zúfať, zúfať si -a nedok. i dok. strácať, stratiť akúkoľvek nádej: z. (si) nad sebou, nad nespravodlivosťou; netreba (si) z.; nez-jte!
● to je do z-nia, na z-nie je to veľmi zlé, neznesiteľné
zúfať (si) strácať akúkoľvek nádej • byť zúfalý: nevidí východisko zo svojej ťažkej situácie, zúfa (si), je zúfalý • opúšťať sa (Štúr) • fraz. expr. vešať/strácať hlavu (ostávať bez rozvahy a nádeje): Musíš sa vzchopiť, nesmieš vešať, strácať hlavu! • zastar. dešperovať (Kukučín)
zúfať (si), -a, -ajú nedok. i dok. (nad kým, nad čím i bezpredm.) strácať, stratiť akúkoľvek nádej v niekoho al. v niečo, nachádzať sa, byť v stave krajnej beznádejnosti, dostať sa do takého stavu, byť zúfalý: Zúfal nad samopašným svojím synom. (Jil.) Nestačí len zúfať nad nespravodlivosťou. (Heč.) Zúfajúcich rodičov tešili, ako vedeli. (Jégé) Hlavné je vydržať a nezúfať. (Kuk.) (Žena) si zúfala a utopila sa. (Ondr.); hovor. to je na zúfanie nedá sa to vydržať; priviesť, doviesť niekoho do zúfania