zahanbený -ná -né príd.
zahanbený príd. privedený do hanby, majúci pocit hanby, hanbiaci sa: Čižmár zostal zahanbený a zapálil sa ani rak. (Kuk.);
zahanbene, star. i zahanbeno prísl.: z. skloniť hlavu, sklopiť oči, dívať sa, povedať ap.;
zahanbenosť, -ti ž.
zahanbený [-nb-, -ňb-, -mb-] príd 1. privedený do hanby, majúci pocit viny, hanbiaci sa: zahanbeni teda magi byt wssickni, ktery na to zapomjnagjce nawracugi se k pohanské bezbožnosti (SK 1697); prosil Daniele pustewnika, ktery ho zahambeneho mezý skaly nawsstiwil, aby za neho Boha prosil (SK 1697); confusus: pomotany, zamotany, zaháňbeny; conturbatus: zamúcený, pomyssany, zamyssany, pomotany, zamotany, zaháňbeny (KS 1763); potomne sem gjž zahanbeneho Rodiona wizdwihl (PT 1796); po zahambenych tych wecách, ktere Ekkyuss nerozmyselňégsség proty Tauléru pisal (BlR 18. st) 2. náb zahnaný, odvrátený: (Bože) bogug za nas, za swoge krestany, at by pohane byli zahanbeny (PoP 1723-24)