vztekať sa, -á, -ajú nedok. (čes.) kniž. zastar. (na koho i bezpredm.) jedovať sa, hnevať sa, mať zlosť, zlostiť sa: Ja nepristávam, hoc budete sa azda na mňa vztekať. (Ráz.) Sultán sa vztekal, kričal. (Záb.)
vztek, -u m. (čes.) kniž. zastar. jed, hnev, zlosť: Paholkov pojal vztek. (Taj.); vztek vypustiť na plemeno turecké (Kal.)
zlosť, -ti ž.
1. prudké vzrušenie, rozčúlenie, rozhorčenie podmienené pocitom hnevu, nenávisti, nevraživosti, odporu, podráždenia ap., hnev, srd: zožltnúť, sčervenieť, zblednúť od z-i; sršať, soptiť, planúť z-ou; triasť sa od z-i (z-ou), premáhať, opanovať z., schladiť si z., pukať od z-i (z-ou), zachádzať sa od z-i (z-ou), zadúšať sa, dusiť sa z-ou veľmi sa zlostiť; vyliať, vybiť si z. na niekom prejaviť ju voči niekomu; z. v ňom vrie, kypí, z. ním lomcuje, z. ho berie, myká ho od z-i; hovor. má ho rozdrapiť od z-i, má ho (ide ho) roztrhať od z-i o prudkom záchvate hnevu; z. v ňom prepukla, vstúpila doňho z., zmocnila sa ho z. nahneval sa, nazlostil sa; prehltnúť, prežrieť z. premôcť hnev; z. ho prešla vyprchala z neho; z. v ňom schladla zmiernila sa; urobiť niečo v slepej z-i v nespravodlivom hneve; urobiť niečo niekomu na z. napriek, navzdor;
2. zried. zloba, zlo: My pôjdeme tiež za vami ta, kde zlosť sveta musí stáť pre hrobu tíš. (Ráz.); Človek do toho (sveta) vniesol zlosť, biedu, vraždu. (Jégé)