vztekať sa, -á, -ajú nedok. (čes.) kniž. zastar. (na koho i bezpredm.) jedovať sa, hnevať sa, mať zlosť, zlostiť sa: Ja nepristávam, hoc budete sa azda na mňa vztekať. (Ráz.) Sultán sa vztekal, kričal. (Záb.)
zlostiť, -í, -ia, rozk. zlosť/zlosti nedok. (koho, čo) vzbudzovať v niekom zlosť, hnev, popudzovať k zlosti, hnevať: Zlostila ma jeho posmešná zhovievavosť a prezývky. (Jes-á) Zlostilo ho, že nebol pozvaný na aristokratický večer. (Škult.) Viem, že ťa zlostilo, keď ťa druhý volal. (Taj.) z. psa;
opak. zlostievať, -a, -ajú;
dok. nazlostiť
|| zlostiť sa (na koho, na čo i bezpredm.) byť ovládnutý zlosťou, hnevom, hnevať sa, srdiť sa; rozčuľovať sa: z. sa sám na seba; Ja sa na svojho Paľa už ani nezlostím. (Tat.) Čo toľko vraví!? zlostí sa v duchu Saba. (Tim.) (Stará mať) sa zlostí pre polliter vína. (Taj.);
opak. zlostievať sa;
dok. nazlostiť sa