znamä p. znamenie
znamenie (zastar. i znamä), -ia str.
1. viditeľný al. ináč vnímateľný prejav, známka niečoho, znak; príznak, svedectvo, stopa po niečom: Kmeňovitosť je pri každom národe znamením veľkej sily duchovnej. (Štúr) Niet ani najmenšieho znamenia, kade prišli. (Dobš.) Kývali hlavami na znamenie spokojnosti. (Vans.); podať ruku na z. priateľstva;
2. ľahko vnímateľný pokyn, prostriedok na oznámenie niečoho, signál, znak: výstražné, poplašné z., rukou dávať z., čakať na z.; z. na odchod (napr. vlaku); zastávka na z.; Na kapitánovo znamenie pokryjú sa za vŕbu. (Ráz.) Dajte zatrúbiť na znamenie príchodu kráľovho. (Hviezd.) Vidí v tom priaznivé znamenie nebies (Zúb.) prejav vyššej moci. Tu mladší zbadá znamä, či heslo jemu dané. (Dobš.)
3. označenie, vyznačenie niečoho na niečom, znak; symbol, odznak: Vypálili na chrbát znamenie. (Ráz.) Nechceme mať na tvári znamenie hanby. (Min.) Čo ešte môže stratiť žena, keď jej odoberú ozdobu (vlasy), znamenie počestnosti? (Kuk.) Nesňal (z Gašpara) znamenie vraha. (Karv.); materské znamenie znamienko; znamä kríža (Jes-á);
4. úkaz oznamujúci niečo, čo bude, čo sa stane, predzvesť, znak: Kdesi kvília oplakávačky, a to je nedobré znamenie. (Hor.) Až po vrchovce začerneli sa hory. Znamenie jari takéto býva. (Fig.) Považuje to za dobré znamenie. (Kuk.); schôdza sa konala v z-í priateľstva v ovzduší priateľstva; (Štúrovské pokolenie) vedelo podchytávať tieto úlohy a v ich znamení konať (Mráz) podľa nich. Som v znamení pokoja (Kras.) žijem v pokoji; narodiť sa v z-í raka v tom čase, keď vidieť na oblohe súhvezdie Raka (v astrológii)