zrieť1, zreje, zrejú, zrel, zrenie, rozk. zrej nedok.
1. stávať sa zrelým, dochádzať k vrcholu (vegetačného) vývoja, k zrelosti, dozrievať (najmä o plodoch rastlín): obilie, ovocie, hrozno zreje; v máji zrejú včasné sorty čerešní; obilné klasy zrejú; trávy nezrejú v jednom klase naraz; pren. Zrela v ňom akási myšlienka (Červ.) dospieval k myšlienke.
2. (o človeku) telesne al. duševne dospievať, stávať sa dospelým, zrelým: Devy rýchlo zrejú. (Vaj.); v najkrajšej jari zrejúceho mužstva (Štítn.);
3. nadobúdať vo vývine isté stále znaky, utvárať sa, dozrievať: (Bernolák) je dôsledný kodifikátor toho, čo vyše sto rokov v tlači katolíckych Slovákov rástlo a zrelo ako rečové faktum. (Vlč.) Nové charaktery zrejú so zrením čias. (Chorv.)
4. stávať sa schopným, spôsobilým, vhodným, zrelým pre niečo: koloniálne národy zrejú pre revolúciu; zrem, ktorá zreje pod pluh (Jil.);
5. nadobúdať žiadúce, charakteristické vlastnosti: pivo, víno zrejem, med zreje; hnoj má niekoľko mesiacov z.; betón zreje; zrenie syra, mlieka, cesta
zrieť2, zrie, zrú, zrel, rozk. zri nedok. bás.
1. (koho, čo) vidieť: Zriem ju omdletú v mäkkých bielych perinách. (Ráz.) Zriem rušať postavy. (Hviezd.) Zrieť v nej ľudský obličaj sťa v lune (Žáry) vidno.
2. (na koho, na čo, kam) hľadieť, pozerať, dívať sa: Zrie na ženu, deti. (Pláv.) Ticho zrie to mesiac jasný na kolísky kraj. (Ráz.-Mart.)