zveličiť, -í, -ia dok.
1. (čo, zried. koho) neprimerane, neúmerne zväčšiť, prehnať niečo: z. zásluhy niekoho; z. zprávy o niečom; Vedela v dedine o všetkom a všetko zveličila. (Heč.) Ľudia pochytia dakoho, zveličia ho až do neba (Kal.) neodôvodnene ho vyzdvihnú, prechvália ho.
2. kniž. (čo) urobiť veľkým, väčším, zväčšiť: Zveličíte krajinu i štát. (Jes.) Anglickí sochári a architekti nevedia slúžiť moci, vedia ju len zveličiť. (Tat.);
nedok. zveličovať, -uje, -ujú
|| zveličiť sa kniž. stať sa veľkým, väčším, zväčšiť sa: Mútne oči sa mu zjasnili, zveličili. (Vaj.);
nedok. zveličovať sa