zvuk, -u m.
1. sluchový vnem spôsobený pravidelným kmitaním nejakého telesa, hlas, tón;
fyz. kmitavý pohyb častíc vzduchu al. iného prostredia vnímateľný sluchom: prenikavý, ostrý, sýty z.; sladký z. príjemný; odporný z., neartikulovaný z.; sila z-u; vydávať z-y; z. bubna, flauty, sirény
● Hrniec sa po zvuku pozná (prísl.) človeka poznáš podľa jeho reči; mať dobrý z. mať dobré meno, mať vážnosť, uznanie, vzbudzovať ohlas medzi ľuďmi;
2. neodb. hláska;
zvúčik, -a m. zdrob. expr.